Menu
  • NKP Fiľakovský hrad

    NKP Fiľakovský hrad (Foto: Z. Schnelczer)

  • Budova Vigadó

    Budova Vigadó (Foto: G. Illés)

  • Kaštieľ Berchtoldovcov

    Kaštieľ Berchtoldovcov (Foto: Z. Schnelczer)

  • Mestský park

    Mestský park (Foto: Z. Schnelczer)

  • NKP Farský kostol nanebovzatia Panny Márie a františkánsky kláštor

    NKP Farský kostol nanebovzatia Panny Márie a františkánsky kláštor (Foto: Z. Schnelczer)

  • Novohradské turisticko-informačné centrum

    Novohradské turisticko-informačné centrum (Foto: Mesto Fiľakovo)

  • Mestský úrad

    Mestský úrad (Foto: archív mesta Fiľakovo)

Úradné hodiny

Mestský úrad
Po.-Št.: 7.30-11.30/12.30-16.00
Piatok: 7.30-11.30

Klientske centrum - Pokladňa
Po.-Št.: 7.30-11.30/12.00-16.00
Piatok: 7.30-11.30

Matričný úrad
Po.-St.: 7.30-11.30/12.00-16.00
Štvrtok: nestránkový deň
Piatok: 7.30-11.30

Geomorfologický prehľad

Podľa geomorfologického členenia Slovenska leží Fiľakovo v Matransko-slanskej oblasti, v geomorfologickom celku Cerová vrchovina a v podcelku Fiľakovská brázda. V oblasti Fiľakovskej brázdy sa dolina potoka Belina výrazne rozširuje na 3-4 km so šírkou nivy 1-1,5 km. Nadmorská výška nivy je na území Fiľakova 193 m. Najvyššie okolité kopce dosahujú nadmorskú výšku 340-350 m (Chrasť 350,1 m, Šarkan 340,7 m), pri Belinej aj 480 m. Tvoria ich tvrdé, odolné bazalty (čadiče) z konca treťohôr, kým nižšie ležiace svahy sú budované málo odolnými treťohornými morskými pieskovcami a štvrtohornými svahovými zvetralinami. Zvyšky bývalých štvrtohorných sopečných kráterov predstavujú dva kopce výrazne vystupujúce z nivy potoka Belina: Hradný vrch a Červený vrch.

Geologický vývoj a horninové zloženie

Geologický vývoj okolitých hornín začínal koncom starších treťohôr (koncom oligocénu), pred 24 miliónmi rokov, keď celé územie začalo poklesávať. Do klesajúcej panvy čoskoro vniklo more nazývané Paratethys. Zalialo členitý povrch na zvrásnených druhohorných a prvohorných horninách. Tieto sa dnes nachádzajú pod morskými usadeninami v oblasti Fiľakova v hĺbke okolo 700-800 m a podľa geofyzikálnych meraní i vrtov sa dá predpokladať, že reprezentujú prvohorné kryštalické horniny, ako fylity, bridlice a kremence.

More Paratethys zanechalo za sebou okolo 600 metrov hrubú vrstvu vápnitých prachovcov, ktoré vypĺňajú podstatnú časť Lučenskej kotliny. V geológii sa preto nazývajú lučenským súvrstvím. Na povrch vychádzajú severne od Fiľakova, na západnom úpätí kopca Kerčík. Vo zvetranom stave sú žltosivé, ale v hlbších častiach (kopaných studniach, jamách) sú sivé až modrosivé.

More sa z tohto územia stiahlo začiatkom mladších treťohôr (v spodnom miocéne), pred 20 miliónmi rokov, smerom na juh. V oblasti Cerovej vrchoviny zostal ešte po ňom aj okolo 250 m hrubý súbor pieskovcov (v oblasti Fiľakova okolo 100 m). Z týchto pieskovcov je v prevažnej miere zložené aj okolie Fiľakova. Nie náhodou sú teda v geológii označené pod názvom fiľakovské súvrstvie. Na miernych svahoch západne od mesta sú prevažne zakryté zvetralinami, ale na strmších stráňach pravého brehu Belinej, východne a juhovýchodne od mesta, vystupujú priamo na povrch. Sú žltosivé a v miestach väčšieho obsahu zrniek zelenkastého silikátového minerálu, tzv. glaukonitu, aj zelenkastosivé. Z pieskovcových stien miestami vystupujú pevnejšie lavice, ktoré sú vďaka vápnitému tmelu odolnejšie. Obsah vápnika v pieskovcoch je okolo 14-15%, miestami však môže dosahovať aj 50%.

Po stiahnutí sa mora sa usadili riečne štrky, piesky a na širokých prímorských nížinách aj jazerné íly, ktoré sú zachované juhozápadne od Fiľakova, najmä v oblasti Čakanoviec, Šiatorskej Bukovinky a Lipovian. Už v tomto období, teda pred 19 miliónmi rokov, sa prejavili prvé príznaky sopečnej činnosti. Z neďaleko ležiacich sopiek sa valil vodou nasýtený sopečný popol a prach, ktorý sa usadzoval v západnej časti Cerovej vrchoviny, ale v priamom okolí Fiľakova sa nezachoval. Sú to súčasné ryodacitové tufy, najbližšie sa vyskytujúce v okolí Čakanoviec a Pleša. Neskôr, pred 15 miliónmi rokov sa do hornej časti zemskej kôry vytlačila aj horúca andezitová magma, ktorá stuhla ešte pod povrchom. Je to súčasný andezit, ktorý sa ťaží v Šiatorskej Bukovinke.

kraterova stena
pohľad na zvyšok kráterovej steny s Fiľakovským hradom

tufove vrstvy
tufové vrstvy v hornej časti hradu, v pozadí bazaltový vrch Šarkan

cakanovsky profil
z takých pieskovcov je budovaná prevažná časť okolia Fiľakova (Čakanovský geologický profil)

Oveľa rozsiahlejšia bola sopečná činnosť koncom treťohôr (v pliocéne) a začiatkom štvrtohôr (v pleistocéne), ktorá zasiahla aj územie dnešného Fiľakova. Začínala sa pred 5 miliónmi rokov a končila pred cca 300 tisíc rokmi. Mala bázickejší charakter ako predchádzajúce staršie vulkanity, jej produktmi boli bazalty a ich tufy. V geológii sú zaradené do cerovej bazaltovej formácie. V staršej etape tohto vulkanizmu, pred 4,7 mil. rokov, z mohutnej sopky Monosa nad Obručnou sa vylial 4 km dlhý lávový prúd, ktorý končil nad Belinou. Unikátne ho odkrýva zvnútra Čamovský kameňolom s vertikálne uloženými stĺpmi odlučnosti, s podložnými pieskovcami a medzi nimi so štrkmi bývalej riečnej doliny. Následne sa zo sopiek juhovýchodne od Bulhar vyliali lávové prúdy, ktorých zvyšky dnes nájdeme aj na kopcoch Kerčík a Šarkan a nakoniec trebeľovský lávový prúd, ktorý sa tiahne od Čakanoviec až k Trebeľovciam. Bazalt v okolí Fiľakova ťažili resp. ťažia vo viacerých kameňolomoch (Fiľakovské Biskupice, Chrasť, Bulhary, Čamovce). V minulosti ho používali najmä na výrobu dlažobných kociek a obrubníkov na dláždenie ciest, dnes ho využívajú skôr ako drvinu na spevnenie ciest. V kameňolome Chrasť medzi Fiľakovom a Ratkou sa pod bazaltom lávového prúdu unikátne zachovali zvyšky červených prepálených pôd z najstarších štvrtohôr.

Bazaltový vulkanizmus pokračoval aj v štvrtohorách, keď sa územie Cerovej vrchoviny začalo intenzívne dvíhať. Tento výzdvih sa začal približne pred 2 miliónmi rokov a územie sa ustálilo až pred 10 tisíc rokmi. Malo to kľúčový význam vo vytváraní dnešného povrchu okolia Fiľakova, ale aj celej Cerovej vrchoviny. Bazaltové lávové prúdy valiace sa od Monosy a Čakanoviec vytlačili potoky Belina a Babský potok z pôvodného koryta smerom na západ. Následkom výzdvihu pohoria sa zvýšila energia potokov a začali sa hlboko zarezávať do mäkších pieskovcov. Ku koncu starších štvrtohôr (pleistocénu) tak vytvorili doliny hlboké 160 m (v centrálnej časti Cerovej vrchoviny až 300 m). Výsledkom výzdvihu bol vznik obráteného, tzv. inverzného povrchu zeme. Znamená to, že na miestach, kde koncom treťohôr boli doliny (do ktorých sa vyliala bazaltová láva zo sopiek), v súčasnosti sa vďaka odolným bazaltom vytvorili najvyššie ležiace hrebene, a naopak, kde sa pôvodne nachádzali pieskovcové kopce, dnes v nich vznikli hlboké erózne doliny.

Výzdvih však nebol rovnomerný. V období menších prestávok potok Belina ukladal štrky a piesky. V súčasnosti zvyšky takýchto štrkov na tzv. riečnych terasách môžeme nájsť na ľavom brehu potoka nad Fiľakovskými Biskupicami a ojedinele aj nad Fiľakovom.

V starších štvrtohorách, pred cca 300-400 tisíc rokmi, vybuchli na území Cerovej vrchoviny posledné sopky. Hlboká zlomová línia smeru severozápad-juhovýchod, ktorá sa ťahá dolinou potoka Belina smerom na belinský hrebeň, umožnila výstup prehriatych bázických horninových hmôt z oblasti vrchného plášťa Zeme, ktoré pri styku s vodou v blízkosti povrchu prudko explodovali a na území dnešného Fiľakova vytvorili najmenej dva hlboké krátery. Dná kráterov ležali o niekoľko desiatok metrov nižšie od okolitého povrchu, preto sa v nich udržiavala voda v podobe kráterového jazera. Takéto typy kráterov sú označené ako maary. V okolí kráterov sa opakovanými erupciami ukladali drobné sopečné úlomky, tzv. lapily, ale aj väčšie vulkanické bomby. Z nich sa vytvoril tufový prstencový val. Potok Belina ich však postupne podrezával a odnášal. Z oboch kráterov zostali len zvyšky tufového valu, jeden na hradnom vrchu a druhý na Červenom vrchu.

bazaltovy stlp
skĺznutý bazaltový stĺp na Belinských skalách

pieskovcova bomba
sopkou vytrhnutá pieskovcová bomba v tufových vrstvách hradného vrchu

hradna stena
nákres hradnej steny (vyhotovil: Vlastimil Konečný)

Z náučného hľadiska je zvlášť hodnotný hradný vrch, kde bol v roku 2000 vybudovaný aj náučný chodník. Vo vnútri hradu sa pred nami odkrývajú vnútorné časti tufového valu, zvažujúce sa k pôvodnému kráteru. Výstavbou hradu odrezané steny nám prezrádzajú búrlivé udalosti sopečnej aktivity. Môžeme tu pozorovať okolo 15-20° sklon tufových vrstiev k juhozápadu až západu, inde aj k severozápadu. Točia sa teda v tvare poloblúka k západu, podľa čoho môžeme usudzovať, že centrum krátera ležalo západne od hradného vrchu.

Vo vyšších častiach odkryvov je sopečný materiál uložený chaoticky a prejavujú sa tu aj sklzové deformácie. Znamená to, že následkom seizmických otrasov došlo k skĺznutiu niektorých častí sopečných usadenín na prudkom vnútornom svahu krátera, miestami aj k pohybu vo vnútorných svahových kanáloch. Niektoré časti sa skĺzli dole aj po zlomoch.

Na viacerých miestach najmä v hornej časti hradného vrchu nájdeme vo vnútri duté polguľovité telieska veľkosti päste. Sú to sopečné bomby pozostávajúce z pieskovca. Kúsky pieskovca boli povytrhávané z podložia (podložie i okolie sopky tvoria treťohorné morské pieskovce fiľakovského súvrstvia), vyhodené vysoko do vzduchu, kde sa rotáciou zaoblili a prehriali. Preto je ich tmavšia a tvrdšia vonkajšia časť prepálená, kým z vnútornej neprepálenej časti sa pieskovec vyvetral.

Popri spomínanom hlbokom zlome v doline potoka Belina aj v súčasnosti prúdi nahor oxid uhličitý. V blízkosti povrchu sa mieša s vodou, čím sa vytvára minerálna voda - šťavica. Na území mesta sú známe 3 pramene, z ktorých sú dva zachytené vrtmi hlbokými 38 resp. 50 m. Tieto minerálne vody sú studené (10-13,5 °C), slabo mineralizované (1,2-1,7 g/l), silne uhličité (obsah CO2 1,4-1,9 g/l) a majú nevýrazný magnéziovo-hydrogénovo-bikarbonátový charakter. Podobný zlom prebieha aj cez obec Šíd, kde sa nachádza 7 prirodzených výverov minerálnych vôd.